Darované Vianoce.

Autor: Katarína Ivaničová | 31.12.2015 o 21:06 | (upravené 4.4.2016 o 20:42) Karma článku: 6,50 | Prečítané:  1006x

Žijeme v dobe, keď sa dobro a pomoc berie ako urážka. Slušný človek je na posmech a hyeny ho nevedia pochopiť. Je to smutné, lebo máme plné ústa dobra a skutky sú kruté.  

V obci v strede Hornej Nitry žijeme už veľa rokov, poznám tam ľudí a myslela som si, že oni poznajú mňa. Niektorí ľudia, ktorí sú študovaní a majú trochu dôležitejšiu prácu si už myslia, že sú po Pánovi Bohovi hneď oni. nechcem sa rúhať, ani nič podobné, ale zažila som niečo,čo som nečakala,poznačilo ma to a tí ľudia, čo mi ublížili si myslia, že sú chytrí.

Kto čítal už moje blogy vie,že som opatrovala svoju chorú mamičku, preto,že som ju mala veľmi rada a inú možnosť pre ňu som si ani nevedela predstaviť. Rodičov som mala dobrákov - dali by aj posledné,na Slovensku nič čudné, takých je veľmi veľa. Môj brat, to je iná kapitola...ide aj cez mŕtvoly. Ja mám rada starých ľudí, rada sa s nimi rozprávam a nerobí mi problém im pomôcť v hocijakej situácii.Na našej ulici žil deduško, tento rok mal 92 rokov a už 22 rokov žil v dome úplne sám. Bol sebestačný a bol včelár. Ľuďom pomohol, poradil. Manželka ho navždy opustila a nemali to šťastie mať deti. Niekoľko rokov mu sem tam pomohli susedia,pán zubár  s manželkou. Deduško im povedal,že ak ho doopatrujú,bude jeho dom ich. Rodina deduška žije v Bratislave a nie je nejako malá a deduško im veľa  pomohol. Deduško sa každému sťažoval, že 20 rokov ho neboli pozrieť a nechce ich ani otravovať, lebo ho sklamali a čakajú len na jeho smrť. Pred 10 rokmi deduškovi našli rakovinu žalúdka, nedal sa liečiť a ani operovať, liečil sa sám a aj sa mu to darilo. Pred rokom sa však stav zhoršil, potreboval viac pomoci. tento rok bol kritický.

Pokazilo sa mu čerpadlo, ktorým polieval záhradu a poprosil zubára, aby mu to dal opraviť,a on ho  dal svojmu kamarátovi,ten však vybral z vnútra meď a vrátil pokazené - opravené čerpadlo deduškovi späť. No tento deduško bol zručný, vedel všetko okolo domu aj záhrady. Všimol si, že čerpadlo nie je v poriadku a oslovil zubára...a ten na deduška nakričal ako na malého chlapca a potom sa u deduška 4 mesiace ani neukázal. Deduško nevládal a poprosil nás s plačom o pomoc, veľa ľudí vedelo, že doopatrovať ho má zubár. Prihlásila sa zákerná choroba a bolesti. My  ako rodina sme nevedeli povedať nie a tak sme šli za deduškom a začali mu pomáhať. Nosila som mu obedy, prala som mu a všetko čo potreboval opraviť, opravil môj manžel. Deduškovi sa veľmi pohoršilo, nechcel rodinu a sused , keď zacítil ohrozenie, nabehol k deduškovi a ohovoril nás,že sme podvodníci a chceme len jeho majetok. Na tohto zubára som ešte v obci nepočula nič pozitívne a ani na jeho dôležitú manželku. Deduško už mal s nami skúsenosť,my vieme ako je to so starými ľuďmi...čo vládzu ešte chcú robiť, nemajú radi ak sa im niekto hrabe vo veciach...chcú rozhodovať o svojom živote. Raz som prišla s obedom a v predsieni bolo na zemi 1 euro, podala som ho deduškovi a on mi povedal:" však si ho hoďte do vrecka a je to" a ja som mu povedala:" a to by som ako mohla, keď viem, že je vaše?". a deduško pokrútil hlavou...tak,že takto sme sa chovali MY k nemu a on nám za to rozprával príbehy o rodine,o sebe aj o svojich úsporách, skratka prejavil k nám takú dôveru, aj napriek tomu, že sa mnoho krát sa  sklamal v ľuďoch aj v rodine.Mal silné dioptrie a ľudia si mysleli,že dobre nevidí,ale on videl dobre. Jeho dôveru sme nesklamali.Deduškov brat mal dispozičné právo na jeho účte pre prípad smrti na pohreb a aj by mu zvyšok ostal po deduškovej smrti ,ale on si vybral bez pýtania a vraj,keď nič nezomiera,tak si vybral, len sa zabudol deduška opýtať,či môže. Toto boli sklamania pre deduška.

Posledné týždne však začal mierne žltnúť a ako takmer každý staručký človek sa do nemocnice bál ísť, lebo si myslel,že sa z tade už nevráti. Sľúbili sme mu, že ho nedáme na dlho a že budeme chodiť každý deň. V nemocnici zistili,že ma metastázy v pečeni a je to veľmi, veľmi zlé. Nechcel tam byť, stále nám hovoril, že chce zomrieť doma.Po troch dňoch, po porade s primárom oddelenia sme  deduška zobrali domov, bolo to 24.12.2015.. teda na Vianoce....u neho doma sme pripravili nemocničné lôžko od nás z domu, pripravili sme vozík a iné pomôcky. Rodinu stále nechcel a zubár sa zmohol iba na to, že verejne hovoril,to, čo sa dozvedel od deduškovho ošetrujúceho lekára:vravel:" Dedo má rakovinu a metastázy v pečeni, dva- tri dni a je po ňom",preto poslal za deduškom do nemocnice kamaráta, ktorý chcel deduškove včely. Nezištne sme pomáhali a nebolo to ľahké.  komu umieral chorý človek s touto zákernou chorobou doma vie o čom tu píšem.Pár ľudí deduška prišlo pozrieť, ale rodina nie a ani zubár a jeho rodina neprišli a to boli Vianoce. Dedko si prial, aby sme ho nenechali samého zomrieť a aj ostatným to hovoril,že nechce zomrieť sám. V nedeľu po Štefanovi  zomrel, môj manžel trávil s ním 24 hodím denne a ja som chodila aj 5 krát za nimi. Manžel deduška držal za ruku aj v čase jeho posledného výdychu. Nechal nám 600 euro na pohreb a poprosil, aby sme všetko okolo domu dali na poriadok, no varoval nás, že "bratislavské supy priletia", vtedy som to nechápala.

Na pohreb prišlo asi 8 ľudí  z jeho rodiny,  jeho brat, synovci a neter. Prišli na drahých autách, ale bez kvetinových darov,teda iba jeden malý veniec od netere.Nechceli vedieť ako bolo deduškovi,či mal bolesti, ako zomrel a iné veci okolo smrti,ale začali útočiť, osočovať a jediné čo ich zaujímalo boli kľúče od domu. Vedeli sme,že deduško mal našetrené dosť peňazí a aj kde, chcel ich vybrať a dať nám ich ako poďakovanie,ale my sme nechceli,lebo pomoc sa platiť nemá.Posledné želania deduška rodinu nezaujímali,len kľúče a majetok. nakoniec na nás zavolali aj políciu a obviňovali nás zo všeličoho. Dokonca som sa  tam dozvedela, že lekár z chirurgie- poľovník,tak ako je aj zubár, povedal,že sme deduška ukradli z nemocnice a odviezli autom nasilu domov. Do domu deduška  v jeho neprítomnosti sme chodili so svedkom, aby videl,že nič neberieme,len robíme to čo treba. Nemocničné lôžko nám chceli vyhodiť pred bránu, vraj zubár ich informoval čo sme zač. Nezobrala som ani peniaze za obedy,ani za nákupy,lebo deduško málo jedol a mával chuťky , no keď sme to uvarili či kúpili, chuť mu prešla...a aj tam sme sa snažili vyhovieť. Nakoniec synovec aj zavolal vysoko postavenému policajnému dôstojníkovi a chcel poslať na nás snáď aj komando. Rodina, dokonca vlastný deduškov brat tvrdil, že stále k nemu chodili a pomáhali mu, ale klamali alebo im nevadilo, že deduško žil v špine a neporiadku, lebo nevládal. Skratka prišli,ako povedal deduško...

Suplovali sme rodinu, nemocnicu, obec a aj hospic a ako ďakujem sme mali len útoky, osočovanie a urážky. ...a znovu len útoky, urážky. Takto sa ďakuje na Slovensku, keď sa zacíti pach peňazí. Darovali sme mu jeho posledné Vianoce, pomohli ako sme vedeli, vystrojili sme pohreb a sme so sebou spokojní. Bolo nám ho jednoducho ľúto a ešte mi je ľúto tej jeho rodiny, lebo taká ako oni by som nechcela byť. No a sused  zubár, ten chce ten dom a podľa mňa ho aspoň kúpi od rodiny a postará sa aj o včely,veď poslal do nemocnice včelára.Ďakujem, že sme mohli pomôcť človeku a on si to nesmierne vážil a zomrel v pokoji a spokojný.Česť jeho pamiatke.Tak, že pomáhať, alebo nepomáhať,kto mi toto odpovie? kto mi poradí ako si nenechať od  takýchto ľudí pokaziť meno?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?